Závan z hôr – bonusový epilóg

NEČÍTAJTE, AK STE EŠTE NEPREČÍTALI „ZÁVAN Z HÔR“;

V EPILÓGU SÚ SPOILERY!

Blížili sa k cieľu. Mia sa pomrvila na sedadle spolujazdca. Vrcholy Blue Ridge Mountains za jej oknom už dávno vystriedala zvlnená krajina. S Levim sa rozhodli cestovať dnes, lebo dostať sa z Bluebellu do Louisville trvalo len šesť hodín. Bola vďačná, že má čas na premýšľanie.
Hostincu sa darilo, čo bolo sľubnou vyhliadkou pre ich budúcnosť. Levi so sestrami budú môcť podnik predať, hneď ako budú mať zaručený úspech, a potom vykročia za svojimi snami, ktoré načas odložili. Tešila sa na deň, keď sa Levi presťahuje do L. A.
Podľa GPS navigácie mali odbočiť na nasledujúcej križovatke. Mia sa zhlboka nadýchla a pomaly vydýchla.
Levi na ňu ukradomky pozrel zo sedadla šoféra. „Si nervózna?“
„Áno.“
„Každý deň nemáš príležitosť stretnúť sa so svojím biologickým otcom.“
Položila mu ruku na nohu a vďačne sa naňho pozrela. „Som veľmi rada, že si tu.“
Dvihol si jej ruku k perám, pobozkal jej ju a položil si ju späť na nohu. „Za nič by som si to nenechal ujsť.“
Otec ju pozval na návštevu do Louisville v čase, keď mala voľný kalendár, a ona jeho pozvanie s radosťou prijala. Na ďalší deň sa má stretnúť aj s Laurel a so svojimi súrodencami. Dnes si to však zjednodušili. Bolo načase, aby sa znova zoznámila so svojím otcom.
Bola rada, že sa pred stretnutím zhovárali cez telefón. Umožnilo jej to urovnať si v srdci nejaké veci. S Božou pomocou sa jej podarilo zbaviť sa trpkosti a hnevu. Dokonca aj toho, ktorý cítila voči mame. Uplynulé mesiace boli pre ňu uzdravujúce. To načasovanie bolo priam nebeské.
GPS smerovala Leviho na ďalšiu odbočku. Vošli do obytnej štvrte, na ktorej sa nachádzala aj otcova ulica. Domy tu boli väčšinou tehlové a jednopodlažné so štvorcovými, dobre udržiavanými dvormi a dospelými stromami, ktorých lístie sa na koncoch začínalo sfarbovať do jesenných odtieňov.
Levi spomalil a podľa posledného pokynu GPS navigácie odbočil na príjazdovú cestu. Zaparkoval a vypol motor.
„A sme tu.“ Otočil sa k nej. „Si pripravená?“
Pozrela sa na dom, na útulnú verandu s bielou hojdačkou a utešený kvetináč s purpurovými a žltými pivóniami.
„Áno.“ Vystúpila z auta a vykročila za Levim po krátkom chodníku na verandu. Vôňa čerstvo pokosenej trávy sa vo vzduchu miešala so zemitou vôňou kvetinových záhonov. Nádych, výdych.
Keď podišli k dverám, Levi ju pustil pred seba. Utrela si spotené dlane o boky a dvihla ruku, aby zaklopala. Ale prv než sa jej hánky stihli dotknúť povrchu, dvere sa otvorili.
Mii sa zastavil dych. Na prahu stál muž z jej spomienok, len o niekoľko desiatok rokov starší. V tmavých vlasoch mal sivé pramienky a nechal si narásť bradu. Jeho priateľské oči Mii pripomenuli jej vlastné. Pri pohľade na ňu sa naplnili slzami.
„Mia…“ Roztrasene sa na ňu usmial ako človek, ktorého zmohli emócie.
Mia sa cítila rovnako. Do očí sa jej tlačili slzy a hrdlo mala stiahnuté. „Oci.“
Pritiahol si ju do náručia a dlho ju pevne objímal. Dosť dlho na to, aby sa obaja pozviechali. Bolo to ako sen. Myslela si, že už ju to nezaskočí, ale očividne áno. Stále žasla nad tým, že má znova v živote svojho otca. Že ju chce, že ju ľúbi.
Keď sa odtiahli, Mia si utrela oči a spomenula si na to, čo sa patrí.
„Oci, toto je môj priateľ Levi. Levi, toto je môj otec Everett James.“
„Teší ma, pane.“ Potriasli si rukami.
„Aj mňa.“
Otec otvoril dvere dokorán a ustúpil nabok, pričom sa na ňu neprestajne usmieval a na tvári sa mu zreteľne zračil ten istý údiv, aký cítila ona.
„Poďte ďalej,“ povedal s úsmevom cez slzy. „Máme čo doháňať.“