Po skončení druhej svetovej vojny odovzdá istý žialiaci rybár do miestnych novín báseň – burcujúce volanie po nádeji, zmysle života… a kameňoch. Aké je jej posolstvo? Pošlite mi kameň za každého človeka, o ktorého ste prišli, a ja postavím niečo, čo bude darúvať život. Tá báseň sa dostane ďalej, než kedy Robert Bliss zamýšľal, a zmení celý národ. Malý prístav na mainskom pobreží zaplavia balíky so skalami a on sa svojimi mozoľnatými rukami pustí do práce.
O niekoľko desaťročí neskôr sa Annie Blissová vráti do Ansel-by- -the-Sea, lebo veľký Bob, muž, ktorý jej poskytol útočisko počas najťažšieho leta jej detstva, potrebuje pomoc. Priamo na mieste ju však čaká záhada: v Bobovom dome narazí na hromadu ťažkých krabíc. Spomienky na kamenné ruiny na neďalekom ostrove oživia v Annie dušu antropologičky a ona sa rozhodne nájsť odpovede na svoje otázky.
Spolu so sympatickým a tajomným mestským poštárom odkrýva Annie celý príbeh, vrstvu po vrstve. Zatúži opätovne vzkriesiť nádej, na ktorej veľkému Bobovi kedysi tak veľmi záležalo, a zároveň zistiť, čo spôsobilo rozkol jej rodiny. Ibaže opraviť niečo, čo tak dlho ležalo zlomené, si od nej a od jej milovaných môže žiadať viac, než sú pripravení dať.
„Najbližší rok budú o tomto románe hovoriť všetci – je lyrický a pôvabný, prekypuje láskou i bolesťou, je plný tajomstiev a ich odhalení. Jeho hrdinovia, mesto Ansel a ľudské osudy sa vám usídlia v duši a vy budete túžiť dozvedieť sa viac. Je to kniha o nádeji a zmierení, na ktorú dlho nebudete vedieť zabudnúť. Možno už nikdy.“ Sarah Sundinová, autorka ocenených bestsellerov The Sea Before Us a The Sky Above Us
„V citlivo napísanom románe Amandy Dykesovej sa príslušníci jednej rodiny znovu spoja vďaka nedokončenému pamätníku druhej svetovej vojny… Uveriteľní hrdinovia a príbeh zmierenia oslovia fanúšikov Sarah Sundinovej či Kate Breslinovej.“ Publishers Weekly
rozborilova.eva –
Práve som dočítala Čie sú to vlny a veľmi veľmi sa mi tento román páčil. Ale aby som bola úprimná, musela som sa k tomu prečítať. Prvé strany mi išli ťažšie, pretože nie som zvyknutá na román písaný v prítomnom čase (Robert ponorí veslá do Atlantiku…) a tiež 2. svetová vojna nepatrí medzi moje obľúbené témy. Amanda Dykesová sa však touto knihou zaradila medzi moje obľúbené autorky. Používa neošúchané prirovnania a skutočne nimi nešetrí. Detailne rozpracúva aj bočné dejové línie, resp. vedľajšie postavy (krásny vzťah slepého Eda svietiaceho lampášom na ostrov Sally, ktorá zasa vyrobí zvonkohru z vidličiek). Postavy sú plné viery a môžu nám byť v mnohom inšpiráciou. Jednotlivé kapitoly sú popretkávané citáciami z Písma a nútia nás k zamysleniu. Mňa napr. zasiahla veta „Ak je niečo nemožné, dostáva priestor zázrak.“ Veci do seba nádherne zapadajú a sú premyslené do najmenšieho detailu. Naozaj nádherný príbeh plný svetla a nádeje, ktorý vás pohladí a vzpruží, lebo vždy sa oplatí veriť a dúfať.
Ingrida –
Jednoducho waw. Mne osobne sa kniha veľmi páčila napriek tomu,že cez prvé strany sa bolo potrebné prehryzť.
Majka –
keby som mala popísať knihu jedným slovo – to slovo by bolo NÁDEJ – tak krásne, neskutočne popísaná, niekedy tak ťažko vydobytá, ale o to cennejšia nádej sa nesie celým románom…keď do seba začnú zapadať jednotlivé príbehy tohto románu – zdanlivo nesúvisiaca prítomnosť (teda rok 2001) s minulosťou – všetko naberá zrazu rýchly spád, záujem zistiť, čo sa prečo dialo, vás úplne vtiahne do deja 🙂
vojna, láska, more, ostrov, kamene/skaly – to všetko sú slová, ktoré vás budú sprevádzať celým románom
mestečko popísané v knihe má svoje čaro, ľudia, ktorí vraj nevedia udržať tajomstvá, no na druhej strane, získať od nich akékoľvek informácie je nesmierne ťažké….
musím povedať, že už dávno sa mi nestalo, že by ma oslovil viac druhý román od nejakej autorky ako jej prvý – ale ak ste čítali knihu Kto rozsvecuje hviezdy, tak tento román Čie sú to vlny – je pre mňa o minimálne level lepší 🙂
jediné čo mi trošku vadilo zo začiatku bolo, že dokončenie vety po priamej reči nebolo písané v minulom čase – napr. povedal Roy – ale bolo „povie Roy“….ale keď som si na to zvykla, tak už to bolo ok – je to jej štýl písania a dá sa na to zvyknúť – neuberá to vôbec na kvalite témy a celkovom dojme z románu 🙂