Ukážka z románu Nebojácna

In Dina L. Sleimanová, Fantasy, sci-fi, Young Adult by redakcia Comments



Mojim čitateľkám:

Modlím sa, aby ste boli silné a odvážne. Vydajte sa cestou, ktorú vám predurčil Boh, nech by už viedla kamkoľvek. Buďte lekárkami, právničkami, profesionálnymi atlétkami, manželkami, matkami alebo aj prezidentkami.

Bežte za svojimi snami, a ak by ste náhodou narazili na šarmantného rytiera v žiarivej zbroji, ktorý by išiel rovnakým smerom a zamilovali by ste sa do neho… tak sa spojte a putujte spoločne.

Majte však stále na pamäti – ste dokonalé, krásne a Boh vás nesmierne miluje také, aké ste.


…aby na sionských zarmútených

položil turban namiesto popola,

olej radosti namiesto smútku

a slávnostné rúcho namiesto sklesnutého ducha.

Budú ich volať dubmi spravodlivosti,

sadom Hospodina, aby sa on oslávil.“

Izaiáš 61, 3


Predslov

Som vzduch.

Som vietor.

Zakrádam sa ako mačka.

Ako divoký rys v lese.


Šepkám si verše, kým čakám na korisť prikrčená vo vetvách stromu. Moja zelená tunika a kapucňa, hnedé nohavice, ba aj vyčnievajúce pramienky vlasov splývajú s lesom navôkol. Drsné ľanové vrece a tulec s lukom na chrbte maskujú moje ženské tvary. Len chvejúce sa ruky prezrádzajú, že som človek. Aby som však splnila túto úlohu, musím byť nebojácna.

Znova si posmeľujem srdce. Upokojujem jeho tlkot. Dokáže stvrdnúť a stať sa ostrým ako dýka, ktorú nosím za opaskom? Hoci som ešte nikdy nevrazila čepeľ do ľudského tela, myslím si, že ak by bolo treba, tak by som to dokázala. Považujem sa za neohrozenú veliteľku, ale ruky – letmo pozriem dolu a pošúcham si ich – moje chvejúce sa ruky ma vždy prezradia.

Zhlboka a pokojne vdychujem vzduch rozváňajúci javorom, skúmam les na opačnej strane bahnistej cesty a rozoznávam listy, kríky a konáre. Moji „muži“ zostávajú, ako zvyčajne, dobre skrytí, no ak sa poriadne rozhliadnem, vždy nájdem ich oči. Prenikavé, silné oči, v hĺbke ktorých sa však zračia malí chlapci. Chlapci, úpenlivo prosiaci o to, aby som sa o nich postarala… a aby som im nejakým spôsobom bola matkou i otcom, ktorých každý z nich stratil… hoci ja sama mám len sedemnásť. Moji muži ma budú kryť, chrániť vlastnými životmi, ak to bude potrebné. Ale ja ich o to nemôžem žiadať.

Túto vec vybavím sama. Kradmo ako mačka. Tam a späť, skôr než si niečo všimnú. Vždy je to ten najlepší spôsob.

Počujem, ako sa šušťanie lístia v diaľke mieša s rinčaním a vŕzganím. Povzdychnem si. Tak či onak, čoskoro sa to skončí – budúci týždeň alebo možno aj zajtra. Teraz na to nesmiem myslieť.

Počula som už príbehy o mužovi zo Sherwoodskeho lesa, ktorý nie je až tak ďaleko. Volajú ho Robin Hood a má vlastnú družinu mužov. Predpokladám, že sú to naozaj dospelí muži. Ach, aj zopár mojich je už dosť veľkých. A učím ich bojovať ako stráže, ktoré ma kedysi ochraňovali v kamennom zámku, ktorý mi patril, kým mi všetko nevzali. Ak je tá legenda pravdivá, tak máme s Robinom čosi spoločné.

Áno, poviem si, som na to pripravená.

Na scéne sa rozprskne záplava žiarivých farieb. Na čele sprievodu cválajú dvaja statní rytieri na bielych tátošoch, zahalených do fialovo-červených súken, hrdo vystavujúc na obdiv nejaký bezvýznamný erb. Ďalší rytier, v plášti rovnakých farieb, poháňa cestovný koč a dobre zapadá do svojej vycvičenej skupiny. Samotný koč je vymaľovaný a pozlátený ako exotický vták, ktorý sa strmhlav vrhá do zeleno-hnedých útrob nášho lesa. Podľa hlásenia môjho informátora je koč určený na vznešené cestovanie a má špeciálnu drevenú strechu, na ktorej je šikovne upevnená batožina.

Vyčkávam, či ich nebude viac.

Ale nie je.

Cítim úľavu, že je to všetko. Zadný strážca by bol pre mňa najväčšou hrozbou. Jeden alebo dvaja sluhovia možno cválajú vzadu, aby zakričali, ak by hrozili ťažkosti, ale nie sú tam žiadni strážcovia. Trasenie mojich rúk ustúpilo do mierneho chvenia. Ak by som ešte verila v Boha, možno by som sa nečujne poďakovala. Ale už neverím. Verím len v seba. A v deti, ktoré musím chrániť. Robin Hood možno bohatým kradol a chudobným dával, ale my sme chudobní a mňa zaujíma len jedno – ako sa postarať sa o nás.

Pripravujem sa. Nenápadnosť a ticho. To sú moji spojenci. Prefíkanosť a les. Môj les. A správne načasovanie. To je mimoriadne dôležité. Spoľahnem sa na ne a zvíťazím.

Dávam svojim mužom znamenie. Zahvízdam ako škovránok.

Len čo sa koč priblíži, v tom správnom okamihu zleziem po konári a nehlučne skočím na strechu. Na chvíľu sa k nej pritisnem, no ak by aj cestujúci pocítili nejaký náraz, určite by si pomysleli, že to bol len hrboľ na ceste. Náhlivo prehrabávam tašky a truhlice, vyberám zásoby potravín a užitočné drobnosti a schovávam ich do vreca na chrbte bez toho, aby som po sebe nechala neporiadok.

Kútikom oka zachytávam nejaký záblesk. To moji muži ticho sťa prízraky letia lesom popri koči.

Ostáva už iba posledná truhlica. Je malá a zamknutá. Viem, čo to znamená a ja sa musím okamžite rozhodnúť. Je totiž rozdiel medzi skromným obedom a hostinou. Medzi väzením a smrťou. Prostriedky sa nám však míňajú. Človek nikdy nevie, kedy budú maličkí potrebovať doktora. Možno sa budeme musieť rýchlo preplaviť loďou. A tak truhlicu schovávam, niet času nazvyš.

Je priamo predo mnou.

A tu prichádza najchúlostivejšia časť mojej misie. Konár, ktorým chcem ujsť, je vyššie než ten, po ktorom som zliezla dolu. Musím vyskočiť, aby som sa ho chytila a vyšvihnúť sa hore skôr, než ma zbadajú. Ak stratím čo len okamih, všetko bude stratené. Musím počítať so záťažou na chrbte. Na toto som trénovala.

Posuniem sa bližšie k čelu koča a v pravý čas vyskočím ako mačka. Schmatnem konár a vymrštím sa, držiac sa ho vskutku ako vystrašené mača.

Koč, nič netušiac, ďalej uháňa po ceste. Konár podo mnou sa mierne kníše. Vtedy sa sluha, usadený na zadnej doske, zadíva do bielych páperových obláčikov a paličkou sa začne špárať v zuboch. A za ďalšou zákrutou koč mizne z dohľadu.

Kedysi som aj ja uprene hľadela do oblakov a snívala o drakoch, kvetoch alebo… šarmantných princoch, ktorými som sa nechávala uniesť. Ale už dávno neverím na šarmantných princov. A tak zleziem zo stromu na zem, kde ma vítajú tiché, no vrúcne objatia mojich mužov. Potľapkávajú ma po chrbte a vyškierajú sa ako veľké deti… veď nimi aj sú.

„Dobrá práca, lady Merry,“ zašepká Allen, keď ma Red so Cedricom dvíhajú na svoje plecia.

Kiežby ma tak nevolal.

Red zavrčí: „Dnes je ťažká, chlapci.“

„Určite pre nás ulovila niečo dobré!“ Henry, ktorý má len štrnásť, takmer piští od radosti.

Všetci naňho zasyčíme, aby bol ticho.

James opäť mení reč na šepot: „Povedal by som, že nám ulovila obrovitánsku rybu.“

„Myslím, že ťa poteší,“ poviem so šibalským úsmevom. Skladám si vrece z chrbta, vyberám malú zdobenú truhlicu a ukazujem im ju.

V úctivom tichu vyvaľujú oči.

„Ale vieš, čo to znamená.“ Bystrý Robert, ktorý je vždy o krok pred ostatnými, vie, že ak je v truhlici zlato, musíme presťahovať tábor. Iba raz som ukradla niečo vzácnejšie – a vtedy sme sa všetci dohodli, že ak sa to stane znova, tak odídeme inam.

„Stojí to za to.“ Red odmietavo máva rukou. „Veľký príbeh a ešte väčšie víťazstvo!“

„Navyše,“ hovorí Cedric, „už je najvyšší čas, aby sme sa vydali za novým dobrodružstvom.“

Veru, nové dobrodružstvo! Bude mi chýbať tento pás lesa, ktorý som si obľúbila ako priateľa, ale súhlasím so Cedricom. Je čas na nový začiatok. Po okolitých dedinách už koluje chýr, že v týchto lesoch žijú duchovia, ktorí okrádajú pocestných. Duchovia z Farthingalského lesa. Veril by niekto, že duchovia potrebujú zlato?

Prežili sme tu takmer dva roky, ale musíme začať odznova. „Teraz sa vráťme do tábora. Na truhlici je zámka, ktorú treba otvoriť. Dievčatá a drobci sa nás už zaiste nevedia dočkať.“

Ako ma tak nesú lesom, pri pohľade na uznanlivé úsmevy svojich mužov a radosť v ich hlasoch, tak si uvedomujem, že to všetko má význam. Ale jedna časť môjho ja bude vždy túžiť ostať v tábore ako ostatné dievčatá, starať sa o deti a pripravovať jedlo. Nie… nie v tábore… V zámku… vo veľkej sieni by sme s mamou vyšívali a hrali na lutnách. Čakali by sme otca, kedy vbehne do dverí a vrúcne ma vezme do náručia. Ale tie dni sú už žiaľ dávno minulosťou. A popravde, výšivka mi do tváre nikdy nevohnala taký rumenec ako úspešný lup.

Proti svojej vôli sa pousmejem.